Réžia:
Pavol Barabáš Scenár: Pavol Barabáš Kamera: Pavol Barabáš Hudba: Martin Barabáš
Hrajú:
Peter Valušiak, Tomáš Lukačovič, Robert
Kazík a ďalší.
Tri obrovské divoké rieky sveta: Brahmaputra, Karnali, Colorado. Tá
posledná je miestom, kde pereje odkrývajú dávnu minulosť Zeme, kde
sa v spenených vodách vynárajú spomienky na človeka, ktorý v nás prebudil
vášeň ku splavovaniu veľkých riek.
Spomienka
režiséra na Jožka Černého
Pavol Barabáš: Takých ľudí ako bol on, som nepoznal veľa. Bol studnicou
šialených nápadov. Pamätám si ako raz prišiel za mnou, aby sme šli
do Slovinska. Vraj tam existuje taký nový šport, ktorý volajú kaňoning.
Písal sa rok 2001. Veľa sme o kaňoningu nevedeli, ale keďže sme boli
všetci dobrí horolezci, tak sme vliezli do najťažšieho kaňonu v Julských
Alpách pod názvom Mlinarica, netušiac, čo nás čaká...
Jožko bol ale hlavne vodák. Zamiloval si perejnatú slovinskú rieku
Soča. Priviedol k nej tisícky ľudí. V tábore často rozprával o ďalekých
veľkých riekach, ktoré by chcel vidieť ako napríklad Brahmaputru.
Nakoniec vymyslel expedíciu do Nepálu na týždňový splav himalájskej
Karnali. Ani on nečakal, že nás poriadne prepláchnu jej obrovské divoké
pereje. Veľkým snom Jožka však bola iná rieka. Splavu Colorada sa
ale nedožil.
O pár rokov neskôr sme sa rozhodli, že jeho sen zrealizujeme. Bol
tu však jeden háčik. Musíme vyhrať v lotérii!
Pocity zo splavu rieky Colorado
Kvôli ochrane národného parku Grand Canyon rangeri pustia na rieku
len jednu expedíciu denne. Oficiálne povolenia na splav rieky Colorado
sú vypredané na najbližších 25 rokov. Existuje však možnosť výhry
v lotérii, ktorú losuje národný park. Je to jediný spôsob ako Colorado
splaviť celé. Po mnohoročných pokusoch sa na nás usmialo konečne štastie.
Nalodenie do Grand Canyonu sme mali vylosované na termín 3.4.2020.
Týždeň pred odletom do USA však svet zaplavila pandémia a hranice
Ameriky sa uzavreli. Národný park nám však vyšiel v ústrety a posunul
nám termín o dva roky. 3.4.2022 sa naloďujeme, podoplávame Navajo
bridge. Čaká nás 460 kilometrov v perejách rieky Colorado. Je nás
15. Máme tri klasické rafty s pádlami a dva zásobovacie rafty ovládané
drevenými veslami.
Čakajú nás tri týždne plavby bez možnosti úniku, bez signálu, bez
dát, bez kontaktu s civilizovaným svetom. Spoliehame sa len sami na
seba, na priateľov v raftoch. V noci spíme na pieskových plážach len
tak v spacákoch a pozeráme na milióny hviezd nad hlavami. Stany nepotrebujeme.
V Arizone, špeciálne tu dole v kaňone, vôbec neprší. Mame presný denný
rozpis dvojíc - kuchárov, ktorí majú za úlohu navariť pre celú posádku
piatich raftov raňajky, obed, večeru.
Divokosť kaňonu nemá na svete obdobu. Každý deň je iný, každý deň
majú skaly i voda inú farbu. Strmé útesy fascinujú svojou mohutnosťou.
Za každou zákrutou nás čaká nejaké prekvapenie. Raz sú to zaujímavé
bočné kaňony, inokedy divoké pereje, ktoré nám v prvých dňoch naháňali
strach.
Na každej expedícii sú vzácni priatelia, ktorí sú jej súčasťou. Aj
tu každý priložil ruku k dielu, aby všetko fungovalo: od nakladania
vecí do raftov, cez varenie, umývanie riadov až po upratovanie tábora.
Nikto sa len tak neviezol. Každý sa snažil byť užitočný. V perejách
bolo často treba neuveriteľne zabrať. Na pomalých úsekoch zas bol
často silný protivietor, ktorý cical sily.
Na zásobovacom rafte išiel náš vodácky guru Robert Kazík. Grand Canyon
pozná veľmi dobre. Už ho viackrát splavil. Presne vie, kde treba táboriť,
ako variť, kde vziať pitnú vodu, kde sú krásne rokliny a kde nebezpečné
miesta. Veľmi dobre hrá na gitare a harmonike. Ešte lepší je však
na divokej vode. Medzi vodákmi je známy výrobou raftov a packraftov.
Grand Canyon je obrovský prierez geológiu Zeme. Vrstvy, do ktorých
sa rieka Colorado zarezala najhlbšie, sú staré až 1,7 miliardy rokov.
Je to skoro polovica histórie našej planéty. Od povrchu nás delí neuveriteľných
1850 metrov. Nikde na svete nie je geológia Zeme tak čitateľná ako
práve tu. V niektorých horninových vrstvách sa nachádzajú skameneliny
živočíchov z dávnej doby, keď sa s nimi začal ukladať sediment na
dno plytkého praoceánu. Stopy nachádzame v úchvatných bočných roklinách,
ktoré dobre pozná aj Robo. Je tiež geológ a tak nám ukazuje, čo trápi
vedcov. 250 milionov rokov staré skalné vrstvy ležia na skalách starých
1,2 miliardy. Chýba teda skoro jedna miliarda rokov z histórie Zeme.
Čo sa odohrávalo v tomto období, je preto záhada.
Krásny sen Jožka Černého sme po troch nádherných týždňoch naplnili.
Odchádzame z Grand Canyonu so silnými dojmami. Čo na mňa asi najsilnejšie
zapôsobilo, bola absolútna čistota nielen na rieke, ale i mimo nej.
Za celé tri týždne splavovania som nenašiel jedinú smietku, neporiadok,
olámané kríky, či stromy. Všade bolo naozaj panensky krásne. Keby
neboli odtlačky ľudských nôh v piesku, tak si myslím, že sme sami
na planéte. Po návrate stále rozmýšľam nad tým, prečo je u nás toľko
neporiadku pri riekach. Prečo je toľko svinstva a odpadu? Prečo je
rieka Colorado taká čistá a okolie zachované?
Stále musím spomínať na rangera, ktorý nás na začiatku kontroloval,
či máme všetko potrebné na život na rieke. Či máme bandasky na vodu,
či máme benzín, uhlie, plachty pod kuchynské stoly, aby sme nenatrúsili
na zem. Či máme prenosné WC, aby sme nekadili v okolí rieky. Upozornil
nás na samočistiacu schopnosť rieky, kde sa máme umývať, čistiť riad,
ale i cikať. Po jeho argumentačne rozumnom výklade nikto z nás neporušil
pravidlá rieky ani pravidlá vodákov milujúcich Grand Canyon. Ako to
však preniesť k nám domov? Sme kultúrny národ? Dá sa to?
Keď v roku 1903 stál na hrane kaňonu americký prezident Theodore Roosevelt,
povedal: "Grand Canyon je prírodný zázrak, ktorý vo svete nemá
obdobu. Chcem všetkých požiadať, aby ho naveky zachovali taký, aký
je teraz." Verím, že každý z nás aj tu doma v Tatrách, kto sa
postaví na niektorý z tatranských štítov, chce vysloviť podobnú vetu...
Réžia:
Pavol Barabáš