Réžia:
Lars von Trier Scenár: Lars von Trier Kamera: Anthony Dod Mantle Hudba: Joachim Holbek
Hrajú:
Bryce Dallas Howard, Isaach De Bankolé,
Danny Glover, Willem Dafoe, Lauren Bacall, Jean-Marc Barr, Geoffrey
Bateman, Jeremy Davies, Udo Kier a ďalší.
V Spojených Štátoch Amerických sa v tridsiatych rokoch minulého storočia
diali podivné veci, teda aspoň podľa Larsa von Triera. Prvýkrát sa
také niečo stalo v mestečku Dogville a neskončilo to príliš dobre.
Najmä pre domácich. Tentoraz sa niečo podobné udeje kdesi v Alabame
na časom a piatym dodatkom ústavy zabudnutej plantáži.
Hrdinka Grace po náhlom odchode z Dogville smeruje v sprievode svojho
otca na východ. Počas cesty sa náhodne stáva svedkom podivného divadla,
vykonania fyzického trestu. Zisťuje, že na plantáži Manderlay doteraz
žije komunita afro-američanov s "domácou pani" podľa dávno
zrušených zákonov otroctva a rasovej segregácie. Majiteľka plantáže
vzápätí zomiera a Grace pokladá za svoju morálnu povinnosť naučiť
bývalých otrokov žiť slobodne. Na jej zámere by nebolo nič zlé, len
keby sa svojim konaním postupne nedostávala do úplne opačnej pozície.
Na presadzovanie svojich altruistických zámerov používa čoraz častejšie
autoritatívny prístup. Bývalí otroci však nové pravidlá odmietajú
akceptovať. Pre človeka, ktorý žil celý život v otroctve, je zložité
pochopiť pojem sloboda.
Film Manderlay zvádza k porovnaniu so svojim o dva roky starším predchodcom.
Vo formálnej rovine sa toho veľa nezmenilo a aj štruktúra rozprávania
je postavená na rovnakých princípoch ako v Dogville (rozdelenie filmu
na 9 kapitol plus rozprávač). Dej filmu sa odohráva v jednom priestore
obklopeným čiernou tmou. Vidieť len zopár rekvizít. Opäť teda vstupujeme
do predstavivosťou neohraničeného prostredia, akéhosi umelo vytvoreného
univerza, ideálne vhodného pre zinscenovanie filmového experimentu
na vyhliadnutej vzorke amerického obyvateľstva. V tomto priestore
sa však teraz na rozdiel od Dogville zaujímavo využíva svetlo a tieň
a niektoré vizuálne efekty (piesočná búrka). Ale ťažisko filmu je
znovu postavené na hereckých výkonoch, ktoré sú podporené snímaním
kamery pri dialógoch (prevažne v polodetailoch). Trier teda väčšinou
postupuje tak ako v Dogville ale s jedným výrazným rozdielom - obraz
terajšej Grace je odlišný. Nielen svojou identitou (Nicol Kidman vystriedala
Bryce Dallas Howard) ale hlavne svojou pozíciou. Ešte stále verí v
dobro aj napriek svojím zlým skúsenostiam s momentálne mŕtvymi dedinčanmi
z Colorada ale z pasívne trpiaceho "dievčaťa" sa stáva sebavedomá
žena s jasným cieľom. Pobyt v Dogville mal asi predsa len nejaký zmysel.
A tak ako pri Dogville aj pri Manderlay môže plynutie príbehu a hlavne
záver vyvolať zvláštne a rozporuplné pocity. Totiž ani voľnosť, akou
má divák možnosť vchádzať cez imaginárnu stenu intimity, ani slovo
rozprávača, ktoré dopĺňa navonok nepozorovateľné, tak, že tlmočí myšlienky
postáv a dokonca ani striktne určená štruktúra rozprávania nepomôže
odhaliť to, čo by malo byť jasne čitateľné - posolstvo. Pri Manderlay
sa môže ukazovať takéto očakávanie oprávnené, pretože snímka vykazuje
mnoho znakov angažovaného autorského postoja. Napríklad tým, že je
celá plánovaná trilógia štylizovaná do brechtovského divadla, ktoré
kedysi prehováralo k divákovi so silným socialno-kritickým akcentom.
Trier sa tiež svojimi filmovými "excesmi" približuje k inému
"revolucionárovi", o generáciu staršiemu Fassbinderovi (Trier
obsadzoval v hojnom počte do svojich filmov rovnakých hercov, ako
pred pár rokmi sám Fassbinder). Síce sa môže zdať, že Trier sa teraz
vyjadruje naozaj kriticky, keď ukazuje pri záverečných titulkoch nielen
fotografie odvrátenej strany amerických dejín (Martin Luther King)
ale aj súčasné traumy (WTC).
No Trierove odhaľovanie takzvaných kontroverzných tém súčasnosti cez
podobenstvo, už nemôže mať taký efekt, ako napríklad pred 20timi rokmi.
Tam, kde film ako nástroj presadenia ideológie už nefunguje, nastupuje
ideológia filmu samotného. Akoby si toho bol sám vedomý a nepokúša
sa príliš moralizovať. Len konštatuje, že robí iba to, čo mu film
umožňuje a s tichým úsmevom sleduje, čo je divák (hlavne ten spoza
Atlantiku) ešte schopný akceptovať. A postupuje rafinovaným spôsobom.
Preto by bolo málo prezieravé pokladať Manderlay iba za cynické podobenstvo
o "najdemokratickejšej" krajine. Dogville aj Manderlay obsahujú
aj iné interpretačné kľúče, zväčša založené na intertextualite.
Jednoducho povedané, Trier manipuluje nielen s postavami, ktorým sa
otvoria oči takmer vždy vtedy, keď už je príliš neskoro, ale aj so
samotným divákom. Je však otázne, či táto manipulácia bude natoľko
sofistikovane obsiahnutá aj v poslednej časti trilógie. V druhej to
našťastie ešte funguje.
Réžia:
Lars von Trier